...je to asi to jediné čo mi pomáha ako-tak zostať pri zdravom rozume - Katarzia a jej piesne o rozchodoch. Akosi sama tajne dúfam, že nájdem tú svoju katarziu. A nielen jej, zrazu všetky texty o nešťastnej láske a zlomených srdciach dávaju tak strašidelne zmysel. Občas sa prichytím aj pri chvíľkach kedy neplačem a nepozerám len zamyslene do zeme. Nie je to koniec sveta, predsa ľuďom sa stávajú aj horšie veci. Stávajú a kiežby to bola jediná bolestivá vec, ktorá sa mi v živote stala.
Stále chcem aby sa to nejako vyriešilo, ale keď som čítala slovo koniec v sivomodrej messengerovej správe vedela som, že je to asi naozaj úplný koniec. Neviem si to vysvetliť. Kedy nastalo to, že sme si prestali rozumieť, rešpektovať sa a nasypali sme si do očí veci, o ktorých radšej vravieť netreba. V hlave mi víri asi tak tisíc myšlienok, už sa ani len nepokúšam tváriť sa, že som nad vecou. Dosť mi dáva zabrať pocit udržať moje oči suché.
Neviem, či je to vo mne zakódované, trýzniť samú seba tým, že si dookola pozerám spoločné fotky, čítam spoločné konverzácie a prizerám sa ako je on v pohode. Už nesúdim, nechcem mu diktovať ešte aj to ako sa má správať po tom všetkom. Rada by som videla čo všetko mu ide hlavou, čo si myslí, čo prežíva keď tam nie som. Ide máj, kráčam po ulici, radšej mám sklonenú hlavu ako sa pozerať na tie šťastné páry. Pretože ty si vo všetkých autách, stromoch, lampách, ktoré miniem
“Kým nás smrť nerozdelí” - alebo prvý väčší problém? Rozchádzali sme sa, schádzali, trápili, hádali, vysvetľovali, odpúšťali, rozprávali, ale aj dospeli k (u)záveru, že aj keď sa snažíme dospieť k slávnemu pokoju, možno ho predsa len prežijeme s nikym iným. Niekdy som si predstavovala aké to asi bude žiť bez neho. Ale prečo hádžeme do koša niečo, čo nám kedysi robilo radosť? Prečo máme pocit, že to pravé sme ešte stále nenašli?
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré a tiež to, že človek v tých najhraničnejších situáciách dokáže zo seba vyprodukovať to najlepšie. Ja som sa nedopracovala zatiaľ k ničomu inému než ležaniu na posteli, občas sedeniu ako najväčšia troska, ktorej sa pred očami rozsypala polka života.
Vyhnaný zo záhrady, pre moje jablká,
azda nie si taký zlý, ani ja taká bezduchá
ako sme sa videli
Gratulujem ti, už konečne môžeš byť konečne dospelý.
A keď si predstavím, že už sa ťa nedotknem
hneď sa mi zastaví, vypne sa celá zem.
Radšej to nesilím.
Nehnevaj sa muž môj, nosme čo sme si našili.
(K. Kubošiová)
A nás stále bavia cudzie životy a pravdy. Takúto odvážnu generalizáciu som vrhla do hlbín internetu, samozrejme vidím len do hlavy svojej a isto sa nájde aj človek, ktorého nezaujíma nikto iný okrem neho samého, ale istým spôsobom mi pomáha strhnúť zo seba pomyselný župan a objaviť sa pred vami (tak trochu anonymne) mentálne čiastočne nahá. Typy a triky ako zvládnuť rozchod odo mňa asi nečakajte. Sama si snažím nájsť cestu ako sa vnútorne úplne nezblázniť a vyhnúť sa vyhoreniu. No ako som už spomínala, sama sa utiekam zatiaľ len k sužovaniu, už zo mna vyprchal aj hnev a snaha prísť na to, kto bol ten zlý.
Dnešný svet nám vytvára podmienky kedy máme pocit, že si zaslúžime viac než nám ponúka niekto po dlhé roky, že je normálne rochvádzať sa a schádzať na počkanie, že tak to robia všetci, že ak si sa raz zamiloval – zamiluješ sa znova…
