Nikdy som nebola na takéto klišé plyšé rečičky a moje myšlienky poväčšine i tak oscilovali na pesimistickej, apatickej a depresívnej rovine. Odísť z komfortnej zóny je ťažké. Ťažšie ako sa môže zdať. Aj keď tá zóna neponúka také prostredie, aké sme si zrovna vysnívali, tak v nej zotrvávame. Zostávame a čakáme na zázrak, ktorý nás vykúpi, robíme veci stereotypne a čas plynie. Je to ako čakať na Godota. Možno príde zajtra...
Ja to poznám veľmi dôverne, študujem školu, ktorá ma absolútne nebaví. Prechádzam s odretými ušami - občas to fakt bolí. Au! A pri tom sa snažím prísť na kĺb tomu, či zotrvať alebo sa na to vykašľať. Asi skôr prídem na kĺb existencii chrústa ako tomuto. Ale aj tak namáham svoje mozgové tkanivo s touto existenčnou otázkou. Prijatá. Čierne na bielom, podtržené, zarovnané na stred, oparagrafované paragrafmi od výmyslu sveta.
Ono by to bola inak radostná správa, veď kto by sa netešil, že má vystarané o takmerblízku budúcnosť. Koho by nepotešila tá istota, že môže užívať život aspoň nachvíľku s pokojom v duši. Dni, keď ani do tej školy chodiť nemusíte,ale viete,že na vás už niekde za rohom čaká. Ono je to vždy lepšie,keď vás čaká za rohom škola ako úrad práce. Možnože nie, ale pre mňa v tomto štádiu rozhodne áno. Problém nastáva vtedy, keď vás rokoch trápenia vaše rozhodnutie začne mrzieť a vy rozmýšľate ako priniesť šťastie do vaších depresiami zaliatých dní (aleno to by snáď stačilo). Po gymnáziu som si zvolila možnosť, z ktorej som veru nemala v žalúdku motýliky a netešila som sa ako budem napĺňať študijný plán. Teraz treba urobiť decision a ja som nikdy nebola ten typ čo sa vedel rozhodnúť hneď. Tu a teraz.
To je/bolo stále: čokoládová alebo vanilková, rovné alebo kučeravé, spánok alebo ponocovanie, Mihálik alebo Tolstoj, učenie na skúšky alebo Swing Time v mojej izbe, nohavice alebo sukňa, poriadok alebo inteligentný chaos. To, čo spôsobuje tento neduh v mojom osobnom živote ani nebudem vyfarbovať. No vraj každé rozhodnutie, ktoré spravíme je správne. Ťažko sa mi však tomu verí pri otázke:“Zostať alebo odísť?” Ak mi niekto prezradí správnu odpoveď, budem najšťastnejšia.
Keď som si zakladala blog tu medzi sme komunitou, cítila som sa ako rozžuvaná, párkrát premletá v ústnej dutine a vypľutá. Po polroku neustáleho rozmýšľania čo sa pokazilo sa mi skončil vzťah. Taký, ktorý si myslíte, že vydrží minimálne ešte stoosemdesiat rokov (hej, každý mi hovorí, že som naivka, ale už len stosesedemdesiatsedem rokov). A hneď som o tom napísala. Uľavilo sa mi ako nikdy, keď som na ničnetušiacich ľudí šmarila svoje myšlienky. Ani ste nič nemuseli a mne bolo lepšie. No nebolo to na dlho. Možno môžeme povedať, že sme zapli spleť tkanív a vyšli z komfortnej zóny. Nenechali to len tak. Možno by bola jednoduchšia cesta na vzťah zabudnúť a nájsť si iný. Nájsť niekoho, kto mi nebude liezť na nervy, kto nebude robiť veci, ktoré mi vadia, kto ma urobí šťastnejšou, kto mi dá väčší pocit, že som milovaná, kto sa ku mne bude správať s väčším rešpektom, kto bude mať rád to, čo mám aj ja rada a kto splní všetky moje očakávania. No počkať dievča, ale ty si taká? Si na míle vzdialená od toho. Áno, vo vzťahu je životne dôležité byť milovaný, rešpektovaný a šťastný.
Jedna múdra žena mi raz povedala: „To, čo vidíš, je to, čo dostaneš. Veľmi sa nezmení po tom, čo sa zoberiete a začnete spolu bývať v jednom dome. Takže skôr, než urobíš toto rozhodnutie, zamysli sa nad tým, s kým máš tú milosť byť, a rozhodni sa múdro. Na to, aby si urobila toto rozhodnutie, nepotrebujete bývať v jednom dome.“ Pravda je, že si nemôžete „nacvičiť“ manželstvo. Manželstvo je trvalý zväzok. A nikdy nebudeš vedieť, čo spraví ten druhý, keď dostaneš rakovinu či stratíš prácu, až pokým sa to nestane po rokoch vašej spoločnej cesty životom. Je to súčasť risku – súčasť dobrodružstva, výstup z tak často skloňovanej komfortnej zóny. Veď každý si je svojho šťastia procesorom, či ako sa to…
